My všetci, čo jazdíme na „adventure“ motorkách, o Rumunsku dobre vieme, že je to krajina, kde sa oplatí chodiť. Je to blízko, v podstate na skok, krajina je tam krásna, ľudia sú tam milí a celkovo tento kraj ešte nie je taký mainstreamový, ako zvyšok západnej Európy. Napriek tomu, že do Rumunska chodíme aj 3-4 krát do roka, vždy nás niečím prekvapí. A ani tentokrát to tomu nebolo inak.
Zišli sme sa všetci v piatok ráno v predajni Touratech v Poprade. Ranná káva, nejaký ten pokec okolo motoriek a kam to vlastne ideme… všetci sme sa už niekde stretli, či už v enduroškole, alebo nejakom inom spoločnom výjazde – aj to prispelo k tomu, že už od začiatku panovala uvoľnená nálada. Prvé kilometre bočnými cestami cez naše malebné Slovensko boli len také zahrievacie kolo pred samotným Rumunskom. Stačí absolvovať nejakých 300 km a sme na hraniciach. Poslušne sme sa zaradili na koniec neveľkej rady a počkali na vybavenie. Len čo colníci zbadali, že v našej skupine sa nachádza aj ženské pohlavie, hneď sa všetko urýchlilo a s úsmevom nás odbavili bez zbytočných komplikácií.
Už prvé kilometre po rumunských cestách dávajú pocítiť, že kvalita ciest je hodne za tými našimi.
Veru na nejakom superšporte, alebo čopri to musí byť celkom boj. Naše cestovné endurá to dávajú úplne s prehľadom a tak cesta ubieha rýchlo. Akonáhle odbočíme na sever, do maramurešskej oblasti, ako keby sme sa vrátili späť o 30 až 50 rokov v čase. Dediny sa roztiahnu popri ceste, vozový park zostarne, sem tam na ceste už aj konské povozy premávajú a hlavne s blížiacou sa večernou hodinou sú to aj stáda oviec, kôz a kráv. Treba dávať pozor na cestu, občas sa to šmýka 🙂 . Pre tých, čo sú tu prvý krát, sú miestne kontrasty nepochopiteľné. Chudobné chatrče sa striedajú s luxusným stavbami demonštrujúc status ich majiteľov. Škoda len, že niekedy je to skôr gýč, ako pekné stavby.
V podvečerných hodinách dorazíme ku miestnej atrakcii – Veselý cintorín. Je to taká povinná jazda. Každý kto navštívi sever Rumunska by sa tu mal zastaviť. Všetky kríže a pomníky na cintoríne sú namaľované na modro a popisujú sarkasticky život, či smrť neboštíka. Je až neuveriteľné, aké výjavy sú tu pomaľované na pomníkoch. Človek tu nájde všetko – od pijanov, čo sa prepili až na druhý svet, či ľudí, čo sa dokaličili pri robote, prostitútky, politikov, muži, ženy, ale aj deti… no všetky možné príbehy, čo prinesie so sebou život…
Dajú sa tu stráviť hodiny, je však čas pokračovať, teraz na jeseň slnko zapadá skôr a my máme ešte posledných 60 km do cieľa – do nášho útulného penziónu v horách Maramureša. Do penziónu sme dorazili len tak tak, noc sa už drala a kým sme zložili prilby, bola tma. Domáci nás všetci do jedného čakali pred dverami a ako inak, s kalíškom Horinky pre každého. Grandiózna domáca večera dala už len bodku za dnešným dňom. Sobota ráno nás privítala pekným slnečným počasím napriek nepriaznivej predpovedi. Plní očakávaní sadáme už o deviatej ráno na motorky a poďme sme horský prechod Príslop. Kopec zákrut a rýchle naberanie nadmorskej výšky sme si všetci poriadne užili.
Na samotnom vrchole Príslopu vždy navštívime malú horskú chatu, kde pani chatárka varí tu najlepšiu kávu.
Lepíme nálepku Touratech Aventura a valíme do údolia, pretože počasie sa nejako krúti. V údolí dáme smerovku do prava a ide sa – smer šotolinové dobrodružstvo. Šotolinka zarezaná v úpätí sa dvíha hore do kopca, je plná zákrut, ale stále dobre zjazdná aj na ťažkej motorke. Každý podľa svojich schopností si to vyšiel hore až ku krížu.
Páči sa mi, ak cesta zaváňa výzvou, avšak nie je príliš nebezpečná. A keď to ešte skombinujete s nádhernými scenériami a faktom, že vám na to stačia 3 dni – Rumunsko si zamilujete…
Nikola – účastníčka
S úsmevom na tvári dávame zopár fotiek a valíme opäť sme dole – ale to už okrem motorov dunia aj búrkové hromy. Schytáme to niekde v polovici už naplno – nepodarilo sa nám utiecť. Naťahujeme nepremoky.
Cesta je stále dobre zjazdná. Aj napriek chýbajúcemu asfaltu ju miestny požívajú ako bežnú komunikáciu. Každý z nás si to opäť dáva svojím vlastným tempom. A keď sa šotolinka napája pomaly už na asfalt, jedna z našich motoriek stojí pri krajnici. Chalani v pokľaku pri nej – aaaa je to tu… prvý defekt. Príliš veľa eufórie, vysoká rýchlosť a málo pozornosti urobili svoje – seknutá pneu o kameň. Riešime čo s tým, máme aj sady na opravu defektu Stop and Go a ako železnú rezervu pre všetky prípady nosíme aj náhradné duše. Diera je príliš veľká na bežnú opravu a z každej strany duní búrka. Skúsime to teda vyriešiť len na rýchlo a vypadnúť z kopcov. Vopcháme jeden hríbik z opravnej sady Stop and Go a čuduj sa svete aj napriek veľkej diere, pomohol a drží tlak v kolese.
Nečakáme, sadáme na motorky a rýchlo preč. Chvíľu to šlo dobre, občas sme museli zastaviť a dofúknuť kompresorom, predsa len, diera veľká ako palec už bola nad sily opravnej sady. Do penziónu sme to mali ešte dobrých 100 km a riziko z prasknutej pneumatiky veľké. Vyhľadali sme prvého miestneho „vulkanizéra“ a ten keď uvidel motorku, nadšením nejasal. Prehodili sme pár slov, obzreli sme si jeho vybavenie a hneď nám bolo jasné, že tento človek nepomôže – tak sme si pomohli sami. Koleso von, sami sme si ho vyzuli, vybrúsili, zalepili, naspäť obuli a pekne znova nahodili.
Domáci majster sa len prizeral, toto tu hádam ešte ani nezažil. Samoobsluha na rumunský spôsob. Veľká vďaka patrí Andrejovi, bez neho by sme tam boli ešte doteraz.
Marian – sprievodca výjazdu
Defekt spravený na jednotku, vonku stále prší a už sa stmieva. Všetkým nám bolo jasné, že sa treba pohnúť, za chvíľu je tma. A tak sa aj stalo. Prišli prvé zákruty horského prechodu a niekto vypol svetlo. Všade hrobová tma a do toho lejak a hromy – blesky. Viditeľnosť nula. Stretávacie svetlá nestačili, diaľkové svetlo ešte horšie, hmlovky nepomáhali. Každé auto, ktoré sa objavilo v protismere ešte viac oslepovalo. Najlepšie sa mi šlo paradoxne v stúpačkách, vietor strhával kvapky dažďa rýchlejšie z plexiskla a dalo sa ísť ako tak, maximálne však na dvojke. Do toho trieskali blesky navôkol a voda sa valila krížom cez cestu. V tej chvíli nám nebolo všetko jedno. Krátka rozprava a zhodli sme v jednom. Musíme pokračovať, zostáva nám už len niečo cez 30 km. Nakoniec sa nám to podarilo, okolo pol desiatej sme dorazili do penziónu. Nuž bol to očistec pre každého… Ale ako to už býva, záver býva vždy dobrý a miestna Horinka bodla ozaj vhod. Dlho do noci sme ešte sedeli a rozoberali zážitky z dnešného dňa, na ktoré ešte dlho nikto z nás nezabudne… Ale to nebolo predsa len všetko.
V posledný deň, deň návratu sme si dali trochu kultúrneho zážitku v podobe miestneho kláštorného komplexu Barsana a tísíc a jedna zákrut na úplne novučičkom asfalte, ktorý by nám náš Šturec len mohol závidieť. Hajde domov cez Maďarsko, fajné halászlé v miestnej reštaurácií a ani sme sa nenazdali a boli sme v Košiciach. Odtiaľ už každý domov tou najkratšou cestou. A aké je resumé na záver? Je až neuveriteľné, koľko dobrodružstva sa dá zažiť za tri dni. Krajina, ľudia, chute, vône, cesty, výhľady, neplánované situácie – a o tom je Rumunsko.
Super akcia na ktorej dokážete za jeden víkend zažiť všetko odporúčam každému…
Maťo – účastník výjazdu
Chceš to zažiť aj ty? Tak sa pridaj k nám! Touratech Aventura 2019
.
